V uplynulých rokoch som často premýšľal o tom, či má národné cítenie stále svoje opodstatnenie. Možno, ak nenastane doba veľkých nadnárodných celkov presahujúcich jazyky i rasy, má každý človek na túto utkvelú predstavu právo – a to aj v prípade, že cez hraničné závory už prešiel čas. Ale pretože som spisovateľ a som si vedomý, že nikdy nebudem schopný napísať plnohodnotné vety cudzím jazykom, nemôžem sa ideí národa zriecť, pokiaľ žijem a tvorím.

Súčasne však nemôžem nevnímať moment, keď sa k môjmu životu priblížilo niečo, čo tu bolo aj predtým a čoho som sa obával. Povaha človeka je však taká, že pokiaľ je príčina obavy dostatočne ďaleko od môjho prahu, považujem ju za prelud a hmlu. Zlovestné výpary prehliadame, zatiaľčo zlovestný jav kladie svoje mláďatá aj do našej spoločnosti.

Snažíme sa nevidieť pomalú eróziu číchsi práv a dôstojnosti, kým sa nás to osobne netýka. Ignorujeme pomalú ostrakizáciu niektorých skupín ľudí, pretože oni sú predsa „inakší“ ako ja. Nevšímame si, ako sa začínajú zoskupovať ľudia, ktorí zacítili príležitosť, uchmatnúť si „odškodnenie“ za údel, ktorí im pripadá „podradný“, „neuspokojujúci“... Začínajú ukazovať prstom na „tamtých“, že sú žabou na prameni. Cajchujú ich, vydeľujú, ohradzujú, mentálnym síce, ale predsa len plotom. Dovolávajú sa pri tom „pôdy a krvi“, tradície, mýtov. V skrytu svojich duší a myslí sčítavajú budúce profity. Svoje profity, samozrejme. A pripravujú sa na hodinu „H“.

Príprava má, samozrejme, náboženský a ideologický náter. Hovorí sa o „kresťanskom“ a „národnom“ oprávnení. O tisícročnom oprávnení. Do prvej línie nastupujú „burani“ a „lúza“, pretože kto by si viditeľne špinil ruky? Hodí sa tiež nejaká cudzia mocnosť, alebo „božie poverenie“, ktoré náš nárok legitimizuje „zhora“.

Osvedčenou zástavou je pre nich nacionálny socializmus (nacizmus), internacionálny socializmus (komunizmus) a rýdzi nacionalizmus, falošne označovaný ako „vlastenectvo“. Čo tam po skutočných problémoch (existenciálna a existenčná neistota, strach, nezamestnanosť, bieda, smrť), vzývame predsa čosi vyššie, večné, MOJE!

Zhruba takto premýšľa Sándor Márai v prvej časti svojej knihy „Chtěl jsem mlčet“ (Academia, Praha 2019). Ten rukopis vyšiel až po jeho smrti. Našli ho v pozostalosti a jeho vznik sa datuje k obdobiu od roku 1938, až ku vstupu ruských vojakov do povojnového Maďarska. Nebol určený pre publikovanie, pretože Márai, ktorý už žil v emigrácii, mal pocit, že jeho príkre slová sú určené výhradne krajanom a nie cudzím. Kto však sú dnes cudzí v našom civilizačnom priestore? A nestáva sa strašiak európskej integrácie, šorošizmus, útoky na liberalizmus... predobrazom už zmienených zlovestných výparov? Alebo ide len o intuíciu, ktorá má s ľudským zabúdaním opakovanú skúsenosť?

Každopádne je dobré odložiť ilúzie. Resuscitáciu primitívneho nacionalizmu a útoky na liberálnu demokraciu treba brať vážne. O to vážnejšie, že žijeme v časoch revolúcie informačných a komunikačných technológií a charizmatickí kazatelia už neoblbujú iba prísediace ovečky, ale podstatne širšie publikum. To po prvé. A po druhé: Tikajúce hodiny nezvratnosti klimatických zmien (i následných migračných vĺn a vojen) ukazujú, že čas sa naplnil. A predstava, že na „onom svete“ sa budeme združovať do národných, etnických, kultúrnych a náboženských... pospolitostí je komická aj pre bigotných veriacich.

Písané pre Denník N