Prečo by si mal človek zmýšľajúci ľavicovo, liberálne alebo konzervatívne platiť fašistické, nacionalistické, alebo evidentne korupčné politické strany?
Platíme si ich však a predstava, že tomu bude inak (napríklad cielenými daňovými asignáciami) je zo sveta sci-fi. Museli by to totiž schváliť práve tí politici, ktorých si dnes predplácame na celé volebné obdobie „naslepo“.
Prečo sa občianske a demokratické politické strany potrebujú zaštiťovať konfesiou, národovectvom alebo etnicitou? Som kresťan, slovenský Maďar ..., potom dlho nič, a až potom liberál, konzervatívec a tak podobne? Nie som, ale sci-fi druhý raz. Museli by to totiž schváliť politici, ktorí považujú svoj náboženský, národný, etnický alebo osobný záujem za „exkluzívny“.
Prečo sa v politickom ringu motá toľko ľudí s podivnou osobnostnou výbavou? Zdá sa, že by stačila prehliadka u psychológa alebo psychiatra, než sa začnú uchádzať o politickú rolu. Vo všetkej diskrétnosti, a s ohľadom na ich ľudské práva, samozrejme. Sci-fi tretí raz. Čosi také by totiž museli chcieť kandidáti na politické pozície samotní.
Až zažitá skúsenosť mobilizuje voličov k uvážlivejšiemu správaniu pred volebnou urnou. V demokratických pomeroch to chce metódu pokusov a omylov. V hektických časoch to však môže byť fatálne nepraktické. Kým voliči pochopia, kade cesta nevedie, riskujú, že prídu o občiansky a demokratický charakter spoločnosti.
Čo s tým? Chcelo by to nadkritické množstvo systémových zmien jediným úderom najneskôr zajtra. Rovno do nervového centra politického systému – do jeho financovania, do jeho halabala plurality vyvolávanej často egomaniackymi jednotlivcami, do kompetencie (vrátane osobnostnej) potencionálnych politikov. Z vôle občanov – voličov.
Ako na to? Tlakom! Jeho formy sú situačné. Historicky sa osvedčili nenásilné, ale masové – od petícií, demonštrácií, štrajkov až po politickú subverziu zvnútra politických strán. Nežnú, samozrejme. Napríklad vynucovaním zmeny financovania politických strán, redukciou ich plurality volebným kvórom a požiadavkami na osobnostnú integritu adeptov politiky „agentmi zmeny“.
Výborným „agentom zmeny“ je politik na limitované funkčné obdobie. Čosi v zmysle „tri razy a dosť“. Vedomie dočasnosti služby v politike a opätovného návratu k občianskemu povolaniu by mohlo fungovať ako dobrá skúsenosť s bremenom zodpovednosti za veci verejné. Pod kuratelou voličmi pridelenej mzdy za odvedenú prácu, samozrejme. Pre skeptikov: Máte pocit, že keď politik nemá stoličku vyárendovanú na dobu neurčitú bude slušnejší ako ten, ktorý vie o tom, že je tam iba dočasne? A že je kompetencia pre robenie kvalitnej politiky úzky profil? No a? Kde nie je? Nehovoriac o tom, že politik v štátnej službe je primárne mediátor medzi odborne zainteresovanou a ostatnou verejnosťou. Alebo si myslíte, že minister, alebo poslanec, sú súčasne odborné autority v patričnej oblasti?
Nič z toho však nie je v dohľadne v mierových časoch štandardnej demokracie. Otázka pre „tu a teraz“ znie, či žijeme v časoch štandardnej demokracie. Nežijeme! Liberálna demokracia je pod paľbou tektonických zmien globálnej situácie (migrácie, strety kultúr, radikálne zmeny informačných a komunikačných technológií a podobne). Oplatí sa snívať sen o politike pre dnešok.
Písané pre Denník N (neredigovaná verzia)
Prečo sa občianske a demokratické politické strany potrebujú zaštiťovať konfesiou, národovectvom alebo etnicitou? Som kresťan, slovenský Maďar ..., potom dlho nič, a až potom liberál, konzervatívec a tak podobne? Nie som, ale sci-fi druhý raz. Museli by to totiž schváliť politici, ktorí považujú svoj náboženský, národný, etnický alebo osobný záujem za „exkluzívny“.
Prečo sa v politickom ringu motá toľko ľudí s podivnou osobnostnou výbavou? Zdá sa, že by stačila prehliadka u psychológa alebo psychiatra, než sa začnú uchádzať o politickú rolu. Vo všetkej diskrétnosti, a s ohľadom na ich ľudské práva, samozrejme. Sci-fi tretí raz. Čosi také by totiž museli chcieť kandidáti na politické pozície samotní.
Až zažitá skúsenosť mobilizuje voličov k uvážlivejšiemu správaniu pred volebnou urnou. V demokratických pomeroch to chce metódu pokusov a omylov. V hektických časoch to však môže byť fatálne nepraktické. Kým voliči pochopia, kade cesta nevedie, riskujú, že prídu o občiansky a demokratický charakter spoločnosti.
Čo s tým? Chcelo by to nadkritické množstvo systémových zmien jediným úderom najneskôr zajtra. Rovno do nervového centra politického systému – do jeho financovania, do jeho halabala plurality vyvolávanej často egomaniackymi jednotlivcami, do kompetencie (vrátane osobnostnej) potencionálnych politikov. Z vôle občanov – voličov.
Ako na to? Tlakom! Jeho formy sú situačné. Historicky sa osvedčili nenásilné, ale masové – od petícií, demonštrácií, štrajkov až po politickú subverziu zvnútra politických strán. Nežnú, samozrejme. Napríklad vynucovaním zmeny financovania politických strán, redukciou ich plurality volebným kvórom a požiadavkami na osobnostnú integritu adeptov politiky „agentmi zmeny“.
Výborným „agentom zmeny“ je politik na limitované funkčné obdobie. Čosi v zmysle „tri razy a dosť“. Vedomie dočasnosti služby v politike a opätovného návratu k občianskemu povolaniu by mohlo fungovať ako dobrá skúsenosť s bremenom zodpovednosti za veci verejné. Pod kuratelou voličmi pridelenej mzdy za odvedenú prácu, samozrejme. Pre skeptikov: Máte pocit, že keď politik nemá stoličku vyárendovanú na dobu neurčitú bude slušnejší ako ten, ktorý vie o tom, že je tam iba dočasne? A že je kompetencia pre robenie kvalitnej politiky úzky profil? No a? Kde nie je? Nehovoriac o tom, že politik v štátnej službe je primárne mediátor medzi odborne zainteresovanou a ostatnou verejnosťou. Alebo si myslíte, že minister, alebo poslanec, sú súčasne odborné autority v patričnej oblasti?
Nič z toho však nie je v dohľadne v mierových časoch štandardnej demokracie. Otázka pre „tu a teraz“ znie, či žijeme v časoch štandardnej demokracie. Nežijeme! Liberálna demokracia je pod paľbou tektonických zmien globálnej situácie (migrácie, strety kultúr, radikálne zmeny informačných a komunikačných technológií a podobne). Oplatí sa snívať sen o politike pre dnešok.
Písané pre Denník N (neredigovaná verzia)