Nedávno ma pozvali prednášať na teologickú fakultu Trnavskej univerzity o dialógu. Je to moja fixná idea už takmer pol storočia.
Medzičasom sa z nej stal štandard verejného diskurzu. Až som mal pri svojej prezentácii pocit vykopávky. Veď iba momentálne, a iba na Slovensku, sa dialogickému prístupu pri riešení spoločenských problémov venujú minimálne: Hnutie „Za slušné Slovensko“, desiatky kapiel a aktivistov pod spoločnou značkou „slovenskakrcma.sk“, mladí kresťania združení v „Kresťania proti nenávisti“ a dlhodobo aj „Zabudnuté Slovensko“ (Andrej Bán, Michal Karako a ďalší). Inšpiráciou je určite aj termín blížiacich sa parlamentných volieb (koniec februára 2020) a resuscitácia fašizoidných a neonacistických politických zoskupení. No nič, video z akcie ponúkam aspoň ako osobnú rekapituláciu z dávnych dejín dialogického prístupu k riešeniu spoločenských problémov. A aby nešlo iba o historický resentiment veterána pred dôležitými februárovými parlamentnými voľbami dodávam: Krúžkujte Jána Benčíka na kandidátke „Za ľudí“. Patrí medzi ľudí, ktorí – nehľadiac na osobné riziko – dlhodobo monitorujú extrémistickú scénu. Je to človek, ktorý pochopil, kde končí snaha o otvorený verejný dialóg a začína zápas o prežitie demokracie.