Šokujúca na súčasnej pandémii koronavírusu je reakcia podstatnej časti politických elít. Myslím ich snahu menovite si „privatizovať“ zásluhy. Ako keby zoči-voči ohrozeniu všetkých (!) šlo stále o akúsi perverznú hru o voličské preferencie. Protipólom je reakcia občianskej spoločnosti – zatiaľ prevažne láskavá a súcitná.

Spoločný nepriateľ má dnes meno koronavírus. Nemá národnú, náboženskú, kultúrnu, etnickú ani politickú príslušnosť. Poraziť ho môžeme iba spoločne. Každý má šancu prispieť po svojom.

Hovorí sa, že najohrozenejšou skupinou sú starí ľudia. A kedy neboli? Akurát sme trošku pozabudli, že ich najviac ohrozuje osamelosť a pocit zbytočnosti. Najohrozenejšou skupinou sú však, samozrejme, deti. Plné špajzky im nič nehovoria. Ani sa mi nechce vysloviť to slovo, ktoré symbolizuje problém. Je to láska a čas, ktorý im venujeme.

P.S.
Boli sme sa dnes popoludní s kamarátom Jurom Kalinom prejsť na Vítkove. Nádherný deň. Park plný behajúcich, kočíkujúcich, prechádzajúcich sa ľudí s rúškami. Pri okienku, v patričnom dvoj metrovom rozostupe, sme si kúpili kávu a pivo. Sadnúť sme si nemohli (foto prikladám). Na terase zavretej krčmy U Vystreleného oka sme si zafajčili a prebrali tri témy (viď vyššie). Cestou domov sme chvíľu pohovorili s chlapíkom, ktorý má okrem pandémie ešte niekoľkotonový problém so zdravím priateľky. Doma som si pekne vydezinfikoval ruky, sadol ku stolu a začítal sa do rozhovoru s mladou, statočnou ženou Ivou Mrvovou: (https://dennikn.sk/1821694/reporterka-iva-mrvova-ked-zenu-v-boji-zajmu-jej-osud-je-casto-horsi-ako-smrt/?ref=tit.