spočíva vo výzve, ktorá ju presahuje: prijať smrť ako súčasť života. „Budíme sa s ňou, chodíme s ňou cez deň a ideme s ňou spať“, žiada sa mi parafrázovať báseň „Fuga smrti“ Paula Celana. To, že sme ju, mnohí, vytesnili kamsi do hĺbok svojho podvedomia, bol prejav „ducha doby“. A zrazu je tu budíček. Treba len dúfať, že prebudí aj našu schopnosť brániť si život a súčasne chápať smrť ako jeho súčasť. A nie ako trest.

Ďalej už citujem Juraja Mesíka: „Ako budú rozbiehajúca sa pandémia a jej dôsledky mlieť svet a s ním aj Slovensko, budú Slováci aj občania mnohých iných národov Európy a sveta znovu a znovu počuť, že niečo podobné sa nedalo predvídať a nedalo sa na to pripraviť. Budú to tvrdiť politici všetkých odtieňov, manažéri všetkých stupňov, akademici aj médiá každej orientácie. Je to veľká lož. Nič iné sa však nedá čakať: všetci, čo mali možnosť tragédii predísť alebo ju aspoň výrazne stlmiť, sa budú vyviňovať zo zodpovednosti za to, že dopustili, aby pandémia zasiahla štáty a občanov nepripravených. O tom, že nie je otázka či, ale kedy ľudstvo zasiahne ďalšia pandémia, počuli všetci študenti, ktorí absolvovali moje kurzy. Tie som učil nielen na UP v Olomouci ale - za 900 eur hrubého za semester výuky v angličtine - aj na UK v Bratislave. Tá suma je dôležitá pre pochopenie ceny, ktorú Slovenská republika pripisovala vzdelanosti, v tomto prípade o otázkach bytia a nebytia civilizácie. To, že sa o riziku devastujúcej pandémie učili moji študenti a že som o ňom vedel ja, nie je výsledok mojej geniality - rovnako o tom vedeli tisíce iných vzdelaných ľudí po celom svete. Len ich hlasy nedoľahli k ušiam mocných, vplyvných - a žalostne nepripravených "myslieť nemysliteľné". V januári prepukla v Číne vražedná epidémia. Čínska komunistická diktatúra trestuhodne zlyhala a nepotlačila ju hneď v zárodku - a tak sa stalo, že sa svet ocitol v pandémii. Na Slovensku aj inde v Európe sme mali dlhé týždne času pripraviť sa na neodvratný úder, ale namiesto príprav v rodinách, v nemocniciach, v sociálnych zariadeniach, v štátnych rezervách, v armáde, v továrňach na výrobu liečiv a lekárskych prístrojov a inde, sme sa stali svedkami totálneho zlyhania. Zlyhania akademikov hlásajúcich že "veď je to len taká chrípka" a "do Veľkej noci bude po tom", masmédií nekriticky roztrubujúcich tieto zhubné dezinformácie, aj politikov, ktorých médiá nechali plne sa koncentrovať na svoje žabomyšie zápasy o moc a korytá. Bez radikálneho zvýšenia vzdelanosti občanov a elít o rizikách, ktorým budú čeliť naše deti a vnuci je naša šanca na dlhodobé prežitie civilizácie hranične blízka nule. Nemusí to tak zostať. Poznať aspoň predvídateľné scenáre globálnych katastrof nie je morbídna kratochvíľa: je to naša šanca dokázať sa im vyhnúť a ak sa ukážu neodvratné, zvýšiť šance na prežitie.“

P.S.
Juraj Mesík práve vydáva knihu „Generácia apokalypsy“ s podtitulom „Život na ktorý sme naše deti nepripravili“. Podporte ju na StartLab-e.