Keď som prerábal tento text posledný raz, napadlo ma prirovnať „hrdinu“ svojho rozprávania ku krysárovi. Tú povesť isto poznáte. Pochádza z trinásteho storočia a rozpráva o človeku, ktorý dokázal viesť fascinovaný dav rovno k vlastnej skaze.
Rôznymi verziami krysárov sú popretkávané dejiny. Aj slovenské. Aj tie po Novembri 1989 mali svojho prvého krysára. Už v roku 1990 sme, podaktorí, začali o tom rozprávať. Trvalo však dlhých tridsať rokov, kým z čriepkov vznikla mozaika, ktorú držali pohromade argumenty a svedectvá. Od roku 1991 som popísal o tejto téme stohy papiera. Napríklad knihy „Z prvej ruky“ (1991), „Ešte raz a naposledy“ (s Karolom Sudorom v roku 2017), „Veľký tresk“ (2019). Až v rokoch 2017 až 2019 som sa však dostal k ľuďom, ktorí vedeli takmer o tridsať rokov skôr, ktože to kráča vpredu a hrá na píšťale. To už som žil viac ako dve desaťročia v Prahe a nemal som najmenšiu chuť vracať sa k tejto téme. Nebyť Milana Kňažka, ktorý mi poslaL “Predžalobnú výzvu“ za moje výroky v jednej z mojich kníh, bol by som sa na to vykašľal. Naozaj sa mi nechcelo vracať sa k tieňom minulosti. Istým spôsobom som však Kňažkovi vďačný, že ma donútil ešte raz sa k príbehu vrátiť. Začal som sa znovu hrabať v tejto tienistej stránke našej nedávnej minulosti. Napokon, som jeden zo svedkov, a je to aj moja zodpovednosť.
14. apríla 2020 mi prišiel z Trenčína email od Mariána Kvasničku. S jeho dovolením ho zverejňujem. Vynechám iba pasáž, ktorá sa týka súkromia Vladimíra Mečiara:
Vážený pán Gál!
Môj priateľ Robo Lifka mi preposlal Váš mail, azda preto, že som patril vôbec k prvým rečníkom novembrových tribún v roku 1989. Tie prvé tribúny v prvých týždňoch nemali ešte hlavičku VPN, schádzali sme sa tam z vnútornej nutnosti - bez politického domýšľania vecí, ktoré by mali nasledovať. Je príznačné, že nikto z tejto skupiny prvých "romantikov" nežnej revolúcie sa nijako výrazne politicky nepresadil (možno s výnimkou nebohého MUDr. Vladimíra Sládka, ktorý v SNR dával návrh na prvé odvolanie Mečiara). Naša náhodne nutná partia sa potom začala identifikovať s viditeľnými politickými líniami - veľká časť vo VPN, ja a ešte pár ľudí vo vznikajúcom KDH. Zväčša sme sa takto realizovali v komunálnej mestskej práci ako poslanci zastupiteľstva. Pamätám si z tých prvých dní, ako sa vtedy nikomu známy Dr. Mečiar snažil dostať na tribúnu, no môj parťák Peter Briestenský ho vytlačil zo schodov, temer sa pobili. Mali sme vtedy takú dohodu, že nikto nebude celkom improvizovať a musí vopred oznámiť, k akej veci sa chce vyjadriť. Mečiar tento pokyn nerešpektoval.
Keď romantický ošiaľ pominul a odvaha zlacnela, objavili sa profesionálni frajeri a zmocnili sa celého diania. Okrem Mečiara v Trenčíne to bol najmä dnes už nebohý Ing. Pavol Suchan, ktorý sa stal štátnym tajomníkom u Dienstbíera na zamini v Prahe. Ja ako galerijný pracovník (Bazovského galéria v Trenčíne) som zhruba v tomto čase mal doviezť do Černínskeho paláca nejaké obrazy významných slovenských maliarov, no prekvapením bolo, že v deň, kedy sa to malo celé prebrať, boli oznámené lustrácie a každý pozitívne "nakazený" spoluprácou s ŠTB sa mohol potichu stiahnuť. Tak skončil Mečiarov súdruh Pavol Suchan.
K Mečiarovmu typu osobnosti mám ešte nejaké sekundárne poznatky od môjho nebohého otca MUDr. Ladislava Kvasničku, ktorý bol zakladateľom detskej psychiatrie na Slovensku, sekundantom MUDr. Neuwirtha, a neskôr poslancom NR SR za KDH (v časoch Čarnogurského)....
Neskôr - už v parlamente - otec v rozprave upozornil na patologický charakter Mečiarovej osobnosti, za čo ho "potrestala" asociácia psychiatrov, že vraj prezrádza lekárske tajomstvo. Často to spomína otcov kolega Jozef Hašto, ale keď som bol poslancom NR SR ja (2010-2016), vrátil sa k tejto téme aj Peter Zajac, ktorý si dokonca pamätal, že všetko, čo sa dialo vôkol Mečiara (vrátane hystérie babiek
demokratiek), môj otec označil za "indukovanú paranoju".
Len kvôli kontextu mečiarizmu by som chcel ešte doplniť, že odkedy poslanci KDH hlasovali o ústave SR známym spôsobom, a odkedy môj otec verejne vystupoval proti Mečiarovi, mojej mame každý večer niekto volával a len jej oznámil, že čoskoro skape. Otcovi zase niekto pravidelne polieval auto kyselinou, čo trvalo až do roku 2002. Nikto nič nevyšetril. Táto vec sa stala osudnou počiatkom marca 2002, kedy otec išiel do ambulancie pešo, lebo zase mal raz auto poliate kyselinou. Z tejto cesty sa už domov nikdy nevrátil. Keď odchádzal z popoludňajšej kávičky u spisovateľa a politického väzňa Ruda Dobiáša, zrazilo ho auto.
Neviem, či toto svedectvo má pre Vás nejakú výpovednú hodnotu, ak áno, budem len rád.
Prajem priaznivé jarné dni v neľahkom čase a najmä veľa zdravia aj umu.
PhDr. Marián Kvasnička
Takže Mečiarizmus
Veľké spoločenské zemetrasenia vyťahujú na verejné pódium, hlavne však do politiky, neobvyklý typ ľudí. Niektorí idú dopredu z pocitu zodpovednosti, iní kvôli osobnostnému nastaveniu, ďalší vycítili príležitosť a tak podobne. Osvedčia sa alebo neosvedčia, v akcii, činom, správaním. Žiadna „prípravka“ na čosi podobné neexistuje. Hlavne nie vedy, keď sa politický režim mení od základov.
Vladimír Mečiar (ďalej už len VM) sa od počiatku obklopoval ľuďmi, ktorí boli náchylní zviesť sa v jeho tieni ku kariére alebo profitu, nechať sa vydierať, nechať sa kúpiť, alebo sa nechať zhypnotizovať magickou silou jeho osobnosti. Tí, ktorí neboli použiteľní, boli nepriatelia. Súčasne to bol človek s mimoriadnou rétorickou výbavou a ťahom na bránku. Netrvalo dlho, a zaradil sa na vrchol, medzi top ten slovenskej politiky. V Československu mu však chýbala autorita medzi českým intelektuálnym a politickým establišmentom, ktorý mal historicky nepomerne dlhšiu a vyzretejšiu tradíciu disentu, jeho organizácie a medzinárodnej prestíže jeho hlavných predstaviteľov. Pochopil to rýchlo a zariadil sa podľa toho. Predstava malého dvora a veľkého biča stála veľmi pravdepodobne za jeho úmyslom vytrhnúť Slovensko zo spoločného zväzku s Českou republikou. O indíciách, že konal aj v ruskom záujme, nebudem špekulovať. Existujú však svedectvá, napríklad ponovembrového námestníka federálneho ministra vnútra generála Andreja Sámela, ktoré takéto indície potvrdzujú. Odkazujem na https://www.tyzden.sk/temy/43386/rozpad-ceskoslovenska/?ref=kat, odkiaľ citujem: „Andrej Sámel upozornil svojich nadriadených, vrátane prezidenta Václava Havla, na nebezpečnosť Vladimíra Mečiara (že používa lož ako pracovnú metódu, že má kontakty s KGB a ŠTB) ešte predtým, než situácia vo vedení Verejnosti proti násiliu dozrela k jeho prvému odvolaniu v marci 1991. A bolo to v kontexte, ktorý má zo štátoprávneho medzinárodnopolitického hľadiska podstatnejší význam, ako boli vtedajšie dôvody Mečiarovho odvolania – teda konšpirácia vnútri Verejnosti proti násiliu, zneužívanie diskrétnych informácií, „hra na vlastné triko“ a podobne. Mečiarov nacionalizmus bol účelový a pravdepodobne vedome sledoval ruské záujmy. Jeho dôsledky pre formovanie politickej klímy, politickej kultúry a konkrétnej politiky na Slovensku boli, a stále sú, fatálne.“
Každý, kto tieto jeho osobnostné špecifiká prehliadol, sa ocitol v mínovom poli. Podaktorým to netrvalo dlho. Prvé odvolanie VM z postu predsedu vlády Slovenskej republiky iniciovala Verejnosť proti násiliu už začiatkom roka 1991. Podotýkam, že som bol v tom čase predsedom vrcholného vedenia tohto hnutia, čiže aj navrhovateľom odvolania VM. On sám mal vtedy asi osemdesiat percentnú podporu verejnosti a kráčal nekompromisne za svojím cieľom. Najprv to odniesla pôvodná Verejnosť proti násiliu spolu s takmer všetkými jej pôvodnými spoluzakladateľmi. Mimochodom, počas celej svojej politickej kariéry sa nekompromisne vyrovnával s takmer všetkými protivníkmi a konkurentmi. Keď nestačila diskreditácia a šikana, prišlo vydieranie a zločin. Myslím napríklad na kauzy spojené s únosom syna vtedajšieho prezidenta Michala Kováča, smrťou svedka únosu Róberta Remiáša, a amnestiou pre páchateľov. Nenechajme sa pomýliť tým, že si dal záležať, aby bol dostatočne krytý, a z obliga.
VM vládol takmer neobmedzene od roku 1992 až do roku 1998. Ešte v rokoch 2006 až 2010 bolo jeho Hnutie za demokratické Slovensko súčasťou vládnej koalície. Roky 1990 a 1991 boli „iba“ prípravou. Prípravou, ktorá by sa dala nazvať ako zber a vyhodnocovanie informácií, vytváranie siete informátorov a spolupracovníkov pre „dobytie územia“. Súbežne sa, samozrejme, formovali aj základy politického, ekonomického... podhubia Slovenska na dlhé roky dopredu. Mečiarova stopa sa zachovala predovšetkým v podobe, ktorá sa metaforicky môže označiť ako temná stránka ponovembrového vývoja. Myslím predovšetkým netransparentnú privatizáciu spojenú s politickou korupciou. Niektorí jeho pohrobkovia, pokiaľ prežili, alebo svoje majetky neprešustrovali, vládli desaťročia a podaktorí vládnu dodnes. Viacerí z nich v strachu pred spravodlivosťou, s poraneným egom z nedostatku uznania, či s osobnostnou traumou a prípadnými výčitkami svedomia.
Medzičasom sa rozpadlo Československo, veľa ľudí emigrovalo, alebo mali zničené životy, bolo ohrozená účasť Slovenska v EÚ a NATO, tupý nacionalizmu dostal zelenú, časť štátneho majetku rozkradnutá a tak ďalej. Kto vtedy nepočul vietor, dnes žne búrku. Opakujem však: nejde o slovenské špecifikum – mohutné tektonické pohyby, zdá sa, postihli celý náš civilizačný okruh, či dokonca globálny a globalizovaný svet. Optimisti hovoria o nástupe novej paradigmy v chápaní kvality života, ochrany životného prostredia, súžitia a súdržnosti ľudí. Podaktorí rozvíjajú apokalyptické scenáre.
Späť k mečiarizmu: tento fenomén súbežne, alebo s časovým odstupom, zasiahol aj Česko (Václav Klaus ako symbol), Maďarsko (Viktor Orbán)... či dokonca aj USA (trumpizmus). Že by sme si v našom konkrétnom prípade mohli nárokovať na titul Slovakia first? Teda, bodaj by príbeh mečiarizmu slúžil ako memento pre budúcnosť. Nie je to tak. Nie je to tak aj preto, že mnohí, príliš mnohí, považujú svoje ego, svoju mocenskú pozíciu a svoj majetok za hodnotu najhodnotnejšiu. Možno iba dúfať, že liberálne demokracie majú v sebe zakódovaný, vďaka obmene politických elít v slobodných voľbách, princíp aktívneho sociálneho učenia. Stojí na viere, že stačí padnúť na hubu, aby si ľudia povedali aspoň na nejaký čas: DOSŤ!
Rozprávanie o temnej stránke ponovembrových dejín Československa a Slovenska však nesmie a nemôže prekryť fakt, že svetlá stránka tohto obdobia je evidentná. Nemá zmysel opakovať, kam sme sa posunuli a čo to pre kvalitu života väčšiny ľudí znamenalo a znamená. Som si vedomý aj podstatnej role kritického intelektuála – neupadnúť do kritiky pre kritiku a nebodaj do deštrukcie bez vízie na zmenu k lepšiemu. Napokon, mečiarizmus je, vo svojej brutálnej podobe, spolu s VM, minulosťou. Podstatný podiel na tom má občianska spoločnosť a jej vzopätie v roku 1998. Ďalší vývoj však naznačuje, že definitívne víťazstvá neexistujú, existuje iba dlhá a kľukatá cesta s nejasným koncom.
A napokon Kňažko (ďalej MK)
MK mal v úmysle ma žalovať hlavne za dve veci: 1) za moje publikované názory (zväčša podporené faktami) a 2) kvôli ujme, ktorú tým utrpel.
Za seba k tomu dodávam: rozprával som o deliktoch, ktorých sa Kňažko dopustil ako verejný činiteľ. Bol som to však ja, koho mečiarizmus donútil k emigrácii, a bol on, kto na mňa útočil ad hominem. A útočil naozaj nevyberavo a za hranou.
Som pripravený obhájiť svoje právo na názor. Nie kvôli ujme, ktorú mi Kňažko a podobní ľudia spôsobili, ale kvôli pravde.
Súčasne však, opakovane, hovorím: fenomén mečiarizmu je slovenská verzia politického trendu, ktorý zasiahol mnohé oblasti aj nášho civilizačného okruhu. MK samotný bol iba jeden z aktérov, ktorý sa na tomto trende, v slovenských pomeroch, istý čas spolupodieľal. Nebol sám a medzi „spolupáchateľmi“ nebol kľúčovým hráčom.
P.S.
Poznámka mimo tému: Pri hodnotení minulosti sa často spomína, a MK to uvádza tiež vo svojej Predžalobnej výzve, „zlý koniec“ Verejnosti proti násiliu, ktorý sa pripisuje „neschopnosti“ jeho lídrov. Skutočnosť je však taká, že veľké občianske vzopätia (občianske hnutia) majú vcelku jednoznačnú životnú dráhu – vznikajú kvôli nejakému prezretému spoločenskému problému, v našom prípade kvôli totalitnému politickému režimu, ktorý sa prežil, vyprázdnil, ochabol. V okamihu, keď takéto hnutie naplní svoju misiu, v našom prípade to bola zmena politického režimu, začne vädnúť a zanikať. Takto to bolo v bývalom Československu aj s Občianskym fórom, partnerom a dvojčaťom Verejnosti proti násiliu. Súčasťou metamorfózy takýchto hnutí je vznik politických strán, neziskových a mimovládnych inštitúcií, rôznofarebných občianskych hnutí (napríklad ekologických) a masy aktívnych občanov, ktorí sa angažujú dobrovoľne v rôznych témach. Zánik Verejnosti proti násiliu bol teda prirodzený. Prirodzené bolo aj to, že časť jeho lídrov, vrátane mňa, volila iné angažmá, ako výkon politiky na celý úväzok. Napokon, takmer o tri desaťročia neskôr sme to zažili opäť, tentoraz pod značkou Za slušné Slovensko. Fakt, že tentoraz nešlo o zmenu politického režimu, ale o prežitý, vyprázdnený a korupčný systém moci, na tom nič nemení – zopár jednotlivcov vstúpilo do politiky a ďalší sa vrátili do života v rozmanitých pozíciách a rolách, podľa svojho naturelu, záujmov, životných cieľov a tak podobne. Je to OK. Žiadna zbabelosť či dezercia.
Chcem sa poďakovať mnohým za pomoc pri skladaní mozaiky jedného z najtemnejších období mladej slovenskej demokracie. Boli to napríklad Peter Zajac, Juraj Flamík, František Mikloško, Peter Tatár, Karol Sudor, Zuzana Szathmáry, Ladislav Snopko a mnoho, mnoho ďalších.
Písané pre www.tyzden.sk
14. apríla 2020 mi prišiel z Trenčína email od Mariána Kvasničku. S jeho dovolením ho zverejňujem. Vynechám iba pasáž, ktorá sa týka súkromia Vladimíra Mečiara:
Vážený pán Gál!
Môj priateľ Robo Lifka mi preposlal Váš mail, azda preto, že som patril vôbec k prvým rečníkom novembrových tribún v roku 1989. Tie prvé tribúny v prvých týždňoch nemali ešte hlavičku VPN, schádzali sme sa tam z vnútornej nutnosti - bez politického domýšľania vecí, ktoré by mali nasledovať. Je príznačné, že nikto z tejto skupiny prvých "romantikov" nežnej revolúcie sa nijako výrazne politicky nepresadil (možno s výnimkou nebohého MUDr. Vladimíra Sládka, ktorý v SNR dával návrh na prvé odvolanie Mečiara). Naša náhodne nutná partia sa potom začala identifikovať s viditeľnými politickými líniami - veľká časť vo VPN, ja a ešte pár ľudí vo vznikajúcom KDH. Zväčša sme sa takto realizovali v komunálnej mestskej práci ako poslanci zastupiteľstva. Pamätám si z tých prvých dní, ako sa vtedy nikomu známy Dr. Mečiar snažil dostať na tribúnu, no môj parťák Peter Briestenský ho vytlačil zo schodov, temer sa pobili. Mali sme vtedy takú dohodu, že nikto nebude celkom improvizovať a musí vopred oznámiť, k akej veci sa chce vyjadriť. Mečiar tento pokyn nerešpektoval.
Keď romantický ošiaľ pominul a odvaha zlacnela, objavili sa profesionálni frajeri a zmocnili sa celého diania. Okrem Mečiara v Trenčíne to bol najmä dnes už nebohý Ing. Pavol Suchan, ktorý sa stal štátnym tajomníkom u Dienstbíera na zamini v Prahe. Ja ako galerijný pracovník (Bazovského galéria v Trenčíne) som zhruba v tomto čase mal doviezť do Černínskeho paláca nejaké obrazy významných slovenských maliarov, no prekvapením bolo, že v deň, kedy sa to malo celé prebrať, boli oznámené lustrácie a každý pozitívne "nakazený" spoluprácou s ŠTB sa mohol potichu stiahnuť. Tak skončil Mečiarov súdruh Pavol Suchan.
K Mečiarovmu typu osobnosti mám ešte nejaké sekundárne poznatky od môjho nebohého otca MUDr. Ladislava Kvasničku, ktorý bol zakladateľom detskej psychiatrie na Slovensku, sekundantom MUDr. Neuwirtha, a neskôr poslancom NR SR za KDH (v časoch Čarnogurského)....
Neskôr - už v parlamente - otec v rozprave upozornil na patologický charakter Mečiarovej osobnosti, za čo ho "potrestala" asociácia psychiatrov, že vraj prezrádza lekárske tajomstvo. Často to spomína otcov kolega Jozef Hašto, ale keď som bol poslancom NR SR ja (2010-2016), vrátil sa k tejto téme aj Peter Zajac, ktorý si dokonca pamätal, že všetko, čo sa dialo vôkol Mečiara (vrátane hystérie babiek
demokratiek), môj otec označil za "indukovanú paranoju".
Len kvôli kontextu mečiarizmu by som chcel ešte doplniť, že odkedy poslanci KDH hlasovali o ústave SR známym spôsobom, a odkedy môj otec verejne vystupoval proti Mečiarovi, mojej mame každý večer niekto volával a len jej oznámil, že čoskoro skape. Otcovi zase niekto pravidelne polieval auto kyselinou, čo trvalo až do roku 2002. Nikto nič nevyšetril. Táto vec sa stala osudnou počiatkom marca 2002, kedy otec išiel do ambulancie pešo, lebo zase mal raz auto poliate kyselinou. Z tejto cesty sa už domov nikdy nevrátil. Keď odchádzal z popoludňajšej kávičky u spisovateľa a politického väzňa Ruda Dobiáša, zrazilo ho auto.
Neviem, či toto svedectvo má pre Vás nejakú výpovednú hodnotu, ak áno, budem len rád.
Prajem priaznivé jarné dni v neľahkom čase a najmä veľa zdravia aj umu.
PhDr. Marián Kvasnička
Takže Mečiarizmus
Veľké spoločenské zemetrasenia vyťahujú na verejné pódium, hlavne však do politiky, neobvyklý typ ľudí. Niektorí idú dopredu z pocitu zodpovednosti, iní kvôli osobnostnému nastaveniu, ďalší vycítili príležitosť a tak podobne. Osvedčia sa alebo neosvedčia, v akcii, činom, správaním. Žiadna „prípravka“ na čosi podobné neexistuje. Hlavne nie vedy, keď sa politický režim mení od základov.
Vladimír Mečiar (ďalej už len VM) sa od počiatku obklopoval ľuďmi, ktorí boli náchylní zviesť sa v jeho tieni ku kariére alebo profitu, nechať sa vydierať, nechať sa kúpiť, alebo sa nechať zhypnotizovať magickou silou jeho osobnosti. Tí, ktorí neboli použiteľní, boli nepriatelia. Súčasne to bol človek s mimoriadnou rétorickou výbavou a ťahom na bránku. Netrvalo dlho, a zaradil sa na vrchol, medzi top ten slovenskej politiky. V Československu mu však chýbala autorita medzi českým intelektuálnym a politickým establišmentom, ktorý mal historicky nepomerne dlhšiu a vyzretejšiu tradíciu disentu, jeho organizácie a medzinárodnej prestíže jeho hlavných predstaviteľov. Pochopil to rýchlo a zariadil sa podľa toho. Predstava malého dvora a veľkého biča stála veľmi pravdepodobne za jeho úmyslom vytrhnúť Slovensko zo spoločného zväzku s Českou republikou. O indíciách, že konal aj v ruskom záujme, nebudem špekulovať. Existujú však svedectvá, napríklad ponovembrového námestníka federálneho ministra vnútra generála Andreja Sámela, ktoré takéto indície potvrdzujú. Odkazujem na https://www.tyzden.sk/temy/43386/rozpad-ceskoslovenska/?ref=kat, odkiaľ citujem: „Andrej Sámel upozornil svojich nadriadených, vrátane prezidenta Václava Havla, na nebezpečnosť Vladimíra Mečiara (že používa lož ako pracovnú metódu, že má kontakty s KGB a ŠTB) ešte predtým, než situácia vo vedení Verejnosti proti násiliu dozrela k jeho prvému odvolaniu v marci 1991. A bolo to v kontexte, ktorý má zo štátoprávneho medzinárodnopolitického hľadiska podstatnejší význam, ako boli vtedajšie dôvody Mečiarovho odvolania – teda konšpirácia vnútri Verejnosti proti násiliu, zneužívanie diskrétnych informácií, „hra na vlastné triko“ a podobne. Mečiarov nacionalizmus bol účelový a pravdepodobne vedome sledoval ruské záujmy. Jeho dôsledky pre formovanie politickej klímy, politickej kultúry a konkrétnej politiky na Slovensku boli, a stále sú, fatálne.“
Každý, kto tieto jeho osobnostné špecifiká prehliadol, sa ocitol v mínovom poli. Podaktorým to netrvalo dlho. Prvé odvolanie VM z postu predsedu vlády Slovenskej republiky iniciovala Verejnosť proti násiliu už začiatkom roka 1991. Podotýkam, že som bol v tom čase predsedom vrcholného vedenia tohto hnutia, čiže aj navrhovateľom odvolania VM. On sám mal vtedy asi osemdesiat percentnú podporu verejnosti a kráčal nekompromisne za svojím cieľom. Najprv to odniesla pôvodná Verejnosť proti násiliu spolu s takmer všetkými jej pôvodnými spoluzakladateľmi. Mimochodom, počas celej svojej politickej kariéry sa nekompromisne vyrovnával s takmer všetkými protivníkmi a konkurentmi. Keď nestačila diskreditácia a šikana, prišlo vydieranie a zločin. Myslím napríklad na kauzy spojené s únosom syna vtedajšieho prezidenta Michala Kováča, smrťou svedka únosu Róberta Remiáša, a amnestiou pre páchateľov. Nenechajme sa pomýliť tým, že si dal záležať, aby bol dostatočne krytý, a z obliga.
VM vládol takmer neobmedzene od roku 1992 až do roku 1998. Ešte v rokoch 2006 až 2010 bolo jeho Hnutie za demokratické Slovensko súčasťou vládnej koalície. Roky 1990 a 1991 boli „iba“ prípravou. Prípravou, ktorá by sa dala nazvať ako zber a vyhodnocovanie informácií, vytváranie siete informátorov a spolupracovníkov pre „dobytie územia“. Súbežne sa, samozrejme, formovali aj základy politického, ekonomického... podhubia Slovenska na dlhé roky dopredu. Mečiarova stopa sa zachovala predovšetkým v podobe, ktorá sa metaforicky môže označiť ako temná stránka ponovembrového vývoja. Myslím predovšetkým netransparentnú privatizáciu spojenú s politickou korupciou. Niektorí jeho pohrobkovia, pokiaľ prežili, alebo svoje majetky neprešustrovali, vládli desaťročia a podaktorí vládnu dodnes. Viacerí z nich v strachu pred spravodlivosťou, s poraneným egom z nedostatku uznania, či s osobnostnou traumou a prípadnými výčitkami svedomia.
Medzičasom sa rozpadlo Československo, veľa ľudí emigrovalo, alebo mali zničené životy, bolo ohrozená účasť Slovenska v EÚ a NATO, tupý nacionalizmu dostal zelenú, časť štátneho majetku rozkradnutá a tak ďalej. Kto vtedy nepočul vietor, dnes žne búrku. Opakujem však: nejde o slovenské špecifikum – mohutné tektonické pohyby, zdá sa, postihli celý náš civilizačný okruh, či dokonca globálny a globalizovaný svet. Optimisti hovoria o nástupe novej paradigmy v chápaní kvality života, ochrany životného prostredia, súžitia a súdržnosti ľudí. Podaktorí rozvíjajú apokalyptické scenáre.
Späť k mečiarizmu: tento fenomén súbežne, alebo s časovým odstupom, zasiahol aj Česko (Václav Klaus ako symbol), Maďarsko (Viktor Orbán)... či dokonca aj USA (trumpizmus). Že by sme si v našom konkrétnom prípade mohli nárokovať na titul Slovakia first? Teda, bodaj by príbeh mečiarizmu slúžil ako memento pre budúcnosť. Nie je to tak. Nie je to tak aj preto, že mnohí, príliš mnohí, považujú svoje ego, svoju mocenskú pozíciu a svoj majetok za hodnotu najhodnotnejšiu. Možno iba dúfať, že liberálne demokracie majú v sebe zakódovaný, vďaka obmene politických elít v slobodných voľbách, princíp aktívneho sociálneho učenia. Stojí na viere, že stačí padnúť na hubu, aby si ľudia povedali aspoň na nejaký čas: DOSŤ!
Rozprávanie o temnej stránke ponovembrových dejín Československa a Slovenska však nesmie a nemôže prekryť fakt, že svetlá stránka tohto obdobia je evidentná. Nemá zmysel opakovať, kam sme sa posunuli a čo to pre kvalitu života väčšiny ľudí znamenalo a znamená. Som si vedomý aj podstatnej role kritického intelektuála – neupadnúť do kritiky pre kritiku a nebodaj do deštrukcie bez vízie na zmenu k lepšiemu. Napokon, mečiarizmus je, vo svojej brutálnej podobe, spolu s VM, minulosťou. Podstatný podiel na tom má občianska spoločnosť a jej vzopätie v roku 1998. Ďalší vývoj však naznačuje, že definitívne víťazstvá neexistujú, existuje iba dlhá a kľukatá cesta s nejasným koncom.
A napokon Kňažko (ďalej MK)
MK mal v úmysle ma žalovať hlavne za dve veci: 1) za moje publikované názory (zväčša podporené faktami) a 2) kvôli ujme, ktorú tým utrpel.
Za seba k tomu dodávam: rozprával som o deliktoch, ktorých sa Kňažko dopustil ako verejný činiteľ. Bol som to však ja, koho mečiarizmus donútil k emigrácii, a bol on, kto na mňa útočil ad hominem. A útočil naozaj nevyberavo a za hranou.
Som pripravený obhájiť svoje právo na názor. Nie kvôli ujme, ktorú mi Kňažko a podobní ľudia spôsobili, ale kvôli pravde.
Súčasne však, opakovane, hovorím: fenomén mečiarizmu je slovenská verzia politického trendu, ktorý zasiahol mnohé oblasti aj nášho civilizačného okruhu. MK samotný bol iba jeden z aktérov, ktorý sa na tomto trende, v slovenských pomeroch, istý čas spolupodieľal. Nebol sám a medzi „spolupáchateľmi“ nebol kľúčovým hráčom.
P.S.
Poznámka mimo tému: Pri hodnotení minulosti sa často spomína, a MK to uvádza tiež vo svojej Predžalobnej výzve, „zlý koniec“ Verejnosti proti násiliu, ktorý sa pripisuje „neschopnosti“ jeho lídrov. Skutočnosť je však taká, že veľké občianske vzopätia (občianske hnutia) majú vcelku jednoznačnú životnú dráhu – vznikajú kvôli nejakému prezretému spoločenskému problému, v našom prípade kvôli totalitnému politickému režimu, ktorý sa prežil, vyprázdnil, ochabol. V okamihu, keď takéto hnutie naplní svoju misiu, v našom prípade to bola zmena politického režimu, začne vädnúť a zanikať. Takto to bolo v bývalom Československu aj s Občianskym fórom, partnerom a dvojčaťom Verejnosti proti násiliu. Súčasťou metamorfózy takýchto hnutí je vznik politických strán, neziskových a mimovládnych inštitúcií, rôznofarebných občianskych hnutí (napríklad ekologických) a masy aktívnych občanov, ktorí sa angažujú dobrovoľne v rôznych témach. Zánik Verejnosti proti násiliu bol teda prirodzený. Prirodzené bolo aj to, že časť jeho lídrov, vrátane mňa, volila iné angažmá, ako výkon politiky na celý úväzok. Napokon, takmer o tri desaťročia neskôr sme to zažili opäť, tentoraz pod značkou Za slušné Slovensko. Fakt, že tentoraz nešlo o zmenu politického režimu, ale o prežitý, vyprázdnený a korupčný systém moci, na tom nič nemení – zopár jednotlivcov vstúpilo do politiky a ďalší sa vrátili do života v rozmanitých pozíciách a rolách, podľa svojho naturelu, záujmov, životných cieľov a tak podobne. Je to OK. Žiadna zbabelosť či dezercia.
Chcem sa poďakovať mnohým za pomoc pri skladaní mozaiky jedného z najtemnejších období mladej slovenskej demokracie. Boli to napríklad Peter Zajac, Juraj Flamík, František Mikloško, Peter Tatár, Karol Sudor, Zuzana Szathmáry, Ladislav Snopko a mnoho, mnoho ďalších.
Písané pre www.tyzden.sk