Kamarát točí pre televíziu dokument o dejinách českého anarchizmu. Nahovoril som mu doň niekoľko viet. Vyznal som sa v nich zo svojich sympatií k ľuďom tejto subkultúry. Spoznal som ich ako hľadačov múch vo fungovaní systému, ako ľudí solidarity (najmä s ľuďmi na okraji), ako hnutie odporu proti nacistom a fašistom. Nemyslím odpor verbálny – nasadzovali a nasadzujú vlastnú kožu. Na rozdiel od svojich protivníkov sú vo svojom živle mimo organizovaný dav. Nepotrebujú „vodcov“, hierarchiu, vojenskú disciplínu. Sú to individualistickí rebeli. Ich ľavičiarstvo mi síce nesedelo a nesedí, ale vyrastú z toho zväčša s prvým dieťaťom a hypotékou.

Tento výrok Fridricha Nietzscheho mi nedá spať: „V demokracii hrdina opúšťa scénu, na jeho mieste sa objavuje herec.“ A naozaj. Po Novembri 89 sa v slovenskej politike (hovorím o slovenskej preto, že tam som vtedy žil a bol priamy účastník deja) zažil dva základné typy lídrov – hercov a režisérov. Čím lepší herec, tým presvedčivejší účinok. Jeho vyznenie (prospešný, škodlivý) určoval režisér. Nebolo jedno, kto bol režisérom. Herec bol presvedčivý v každom prípade. Aj v takom, keď robil „nadháňača“ krysárovi. Medzičasom uplynulo viac ako tridsať rokov a k autorskému duu pribudol tretí – marketér. O tom však inokedy.

Stáva sa občas, že herec sa príliš stotožní so svojou rolou. On už nie je iba „hlas“ na tribúne, ktorý deklamuje predpripravený obsah, ale rovno HLAS ĽUDU. Hovorili sme tomu po Novembri 89 „tribúnový líder“. To pod tribúnou však nebolo hľadisko, ale život sám. Behajú mi zimomriavky čo i len pri pomyslení, že by som poskladal dohromady šnúru mien ľudí – obetí, ktoré lemujú cestu „tribúnového lídra“ od opojného potlesku k prebudeniu – ak k nemu dôjde. Opakovane nevychádzam z údivu, ako bytostne títo ľudia lipnú na tom, že to nebol iba herecký výkon, ale autentické lídrovstvo. „To ja som revolúcia“, hovoria.

Nazad na začiatok. Keď som po natáčaní svojich sekvencií pre dokument o českom anarchizme kráčal pražským Žižkovom domov, premýšľal som: Nebol som ja na tých mladých exótov príliš láskavý? Asi nebol, keď si odmyslím extrémne prejavy „antisystému“. Kultúra anarchoidnej neposlušnosti je potrebná ako soľ. Je to mentalita ľudí akcie. Mentalita, ktorej nestačí hlava nafutrovaná literatúrou a hlavné slovo za stolom. A ako som sa blížil k domovu, bol môj dych ťažší a krok pomalší. Jasné, staroba. Ešteže funguje princíp štafety. Tribúny sú už síce pasé, hitom sú celebrity sociálnych sietí, možno však ešte existuje cesta, ako dostať prospešných hrdinov nazad do skutočného života.

Písané pre www.tyzden.k