Republika sa otvárala svetu rozmanitými spôsobmi. Napríklad aj takými, ktoré by iste pred niekoľkými týždňami boli trestané väzením.
Keď sme obkľúčení tajnou políciou v byte Milana Kňažku zvažovali konkrétne politické kroky pre najbližšie chvíle, Martin Bútora (bolo to okolo polnoci, o pár minút mal Milan Kňažko vyraziť autom na rokovania do Prahy) rozvíjal svoju predstavu masového výletu cez otvorenú hranicu. Schuti sme sa zasmiali nad predstavou, ktorá v danom momente bola podstatne menej realistická ako predstava, že sa zajtra svorne stretneme v niektorom z "nápravno-výchovných ústavov". V nedeľu 10. decembra 1989 však stopäťdesiat tisíc Bratislavčanov skutočne absolvovalo vychádzku do rakúskeho pohraničného mestečka Hainburg.

Od januára 1990 sa hlavnou náplňou našej práce stalo utváranie novej štruktúry moci. Nová politická reprezentácia mala zaplniť priestor, ktorý uvoľnila dobre organizovaná moc komunistov. Zo dňa na deň sa teda mala ujať faktického výkonu štátnej správy v krajine, ktorá už desaťročia žila na úkor budúcnosti, krajiny so zanedbaným hospodárstvom, frustrovaným a demotivovaným obyvateľstvom, s nefungujúcimi inštitúciami. A na toto všetko mala k dispozícii I'udí bez politickej prípravy, skúseností a neraz aj bez mandátu ľudu - napokon, revolúcia sa len začínala. Prvé dva mesiace nového roku 1990 sú späté predovšetkým s výmenou pozícií v orgánoch výkonnej a zákonodarnej moci. Už vtedy sa ukázalo, že najsmutnejším dedičstvom bývalého režimu bude zdevastovaný ľudský potenciál krajiny. Zrazu sme totiž boli postavení pred úlohu obsadiť desiatky významných postov v parlamentoch
a vládach, v podnikoch a zastupiteľských úradoch, a nebolo kým. Do hry vstúpil aj špecificky slovenský fenomén - nechuť intelektuálov venovať sa profesionálne politickej práci a nedôvera verejnosti voči "pánom", t. j. vysokým úradníkom, nech už bol ich pôvod, morálny a odborný profil akýkoľvek. Netreba sa preto ani príliš čudovať, že práve v tejto chvíli sa začínajú prejavovať aj doposiaľ netušené charakterové vlastnosti niektorých "mužov revolúcie" - vôľa k moci. V zásade proti nej nemožno nič namietať, bez takejto vôle by jednoducho nebolo politických činiteľov. Vôbec však nie je jedno, akým spôsobom sa prejavuje a uplatňuje. V tejto súvislosti uvediem na ilustráciu jednu epizódu spätú s osobou Jána Budaja, ktorý sa uchádzal o mandát predsedu Slovenskej národnej rady; a súčasne bola prvou veľkou krízou VPN ako politického hnutia. Vysvetlenie tejto udalosti si však vyžaduje stručný úvod.

Ešte 19. novembra Komunistická strana (ústami člena svojho predsedníctva) obhajovala zásah policajných a bezpečnostných síl na Václavskom námestí. Deň nato predstavitelia všetkých troch vlád (slovenskej, českej i federálnej) hovoria o "ceste konfrontácie", ktorú sa nám pokúšajú vnútiť určité protisocialistické živly". Týždeň po 17. novembri prostriedky masovej komunikácie informujú o udalostiach skreslene a tendenčne, ale už 24. novembra najzdiskreditovanejší predstavitelia Komunistickej strany skladajú konečne svoje funkcie. Zmeny, vo vedení tejto strany majú však iba kozmetický charakter. Predseda federálnej vlády, Ladislav Adamec, sa síce 28. novembra dohodne o zmenách vo vláde a deň na to parlament schváli zmenu ústavy, z ktorej vypadne článok o vedúcom postavení Komunistickej strany. Tieto zmeny vo vládnom kabinete však vyvolávajú medzi ľuďmi búrku nesúhlasu. Po rekonštrukcii vlády si v nej totiž komunisti naďalej ponechali 75 percent ministerských kresiel. Podobný priebeh majú udalosti aj na Slovensku. K zásadnejším zmenám dochádza až 8. decembra, keď je zostavením vlády poverený Marián Čalfa. Rodia sa vlády Národného porozumenia - ako sa v tých dňoch nazývali - a v ich štruktúre zaujímajú miesto aj predstavitelia Verejnosti proti násiliu a Občianskeho fóra. V novej Slovenskej vláde je z pätnástich členov už len šesť komunistov. Vo februári a marci sa strata monopolu moci Komunistickej strany začína prenášať aj do zákonodarných zborov. Hnutie Verejnosť proti násiliu spolu s Kresťanskodemokratickým hnutím ako dvaja najsilnejší reprezentanti novo sa formujúcej politickej scény na Slovensku vstupujú do Slovenskej národnej rady.

Prvý marec 1990 - deň vstupu VPN do parlamentu – je však zároveň dňom, keď hnutie zaznamenáva pokles počtu svojich priaznivcov. Jeden zo zakladateľov Verejnosti proti násiliu a symbol revolúcie z novembrových tribún, Ján Budaj, neprešiel voľbami na post predsedu Slovenskej národnej rady. Bratislava zažíva demonštrácie, ktoré už nie sú späté s bojom proti totalite a komunistickej moci. Začínam cítiť záchvevy nových politických konfliktov. Pamätám sa, ako sme sa prebíjali za Jánom Budajom do budovy parlamentu cez zástup ľudí, ktorí mali v očiach nenávisť. V deň volieb predsedu a predsedníctva rekonštruovaného slovenského parlamentu sa pred jeho budovou zhromaždilo niekoľko stoviek ľudí, aby podporili jeho úradujúceho predsedu, komunistu Rudolfa Schustera, proti predstaviteľovi VPN. Sú však medzi nimi aj občania z južných oblastí Slovenska. Po prvý raz počúvam výkriky "Na Slovensku po slovensky" a "Maďari za Dunaj". Od tých dní si začínam Na bratislavských námestiach všímať aj mítingy, ktoré už nemajú s myšlienkami nežnej revolúcie veľa spoločného. Organizuje ich Štúrova spoločnosť, novovzniknutá Slovenská národná strana, ale aj ďalšie politické zoskupenia, ktoré si na štít vpísali nacionálne heslá.

Udalosti tých dní sa mi vryli do pamäti najmä v súvislosti s naším vstupom do parlamentu. Ján Budaj jednoducho sám navštívil úradujúceho predsedu Slovenskej národnej rady a navrhol mu, aby mu odstúpil svoje miesto. Tento politicky nevyhranený a ustráchaný muž na návrh pristúpil. Parlament, ktorého skladba ešte vždy nezodpovedala reálnemu rozloženiu politických síl (stále v ňom dominovali ľudia, ktorí získali poslanecký mandát za bývalého režimu), však takúto výmenu jednoducho odmietol. Zvesť o udalosti sa rýchlo rozniesla vo verejnosti; a predstavitelia VPN, okrem politickej porážky a straty časti sympatizantov, museli zaregistrovať aj ďalší fakt: formujúcej sa opozícii vytvorili priestor pre nový - a vzhľadom no skutočný stav vecí veľmi trpký - slogan "Nová totalita". Peter Weiss, poslanec Slovenskej národnej rady za Komunistickú stranu a súčasne jej predseda, sa vtedy vyjadril takto: "Za podstatný moment celého prípadu považujem fakt, že Ján Budaj sa usiloval nominovať do funkcie sám a sám si všetko s tým spojené aj organizoval" (Smena, 8. 3. 1990). Nebola to síce celá pravda (so vstupom Jána Budaja do vedúcej pozície v parlamente sme v Koordinačnom centre VPN súhlasili), ale ani celkom nepravda (spôsob, akým to urobil bol naozaj svojrázny - chýbala mu politická príprava a normálne politické dohody). Budaj sa skutočne jedného krásneho dňa vybral za Schusterom a navrhol mu, aby mu uvoľnil svoje miesto. Pre mňa osobne bola táto chvíľa akýmsi zlomom. Uvedomil som si, že demokracia nie je dar, ktorý sme si vybojovali na námestiach, ale úloha, na riešenie ktorej sme viac ako nepripravení. Ján Budaj osobne, a to nie len pre spôsob, akým sa pokúsil vstúpiť na čelo vrcholného zákonodarného zboru na Slovensku, ale aj vzhľadom na to, čo nasledovalo (pokusy vysvetliť svoj vlastný neúspech ako dôsledok manipulácie zo strany tých poslancov, ktorí boli VPN nepriaznivo naklonení, ako aj snahou donútiť R. Schustera k výrokom, ktoré by potvrdili nielen túto skutočnosť, ale aj jeho ochotu vzdať sa funkcie v prospech Jána Budaja) napokon spôsobili, že som stratil dôveru v politické schopnosti tohto nesporne výnimočného muža.